Do svojej poradne som dostal otázku:
“Ako sa dajú rozbiť negatívne vzorce správania z detstva, keď ich človek cíti aj v dospelosti?”
Pri písaní odpovede vznikol tento článok. Rozoberám v ňom samotné vzorce správania a obdobia nášho života, kedy ich preberáme najviac – prenatálne obdobie a detstvo. Taktiež opisujem princíp založený na regresnej terapii, ktorým môžeme vzorce správania spracovať a „odstrániť“.
Vzorce správania
Vzorec správania môžeme chápať ako úkaz, kedy sa nám v živote zopakuje akákoľvek myšlienka, emócia, alebo správanie sa, viac ako 2-krát v podobných súvislostiach. Ak sa nám v živote udeje niečo po prvýkrát, za vzorec správania to nepovažujeme. Ak sa nám v živote zopakuje niečo po druhýkrát za podobných okolností, môže to byť ukazovateľ na vzorec správania, ale môžeme to ešte vnímať ako určitú zhodu okolností – aj keď náhody neexistujú. No ak sa nám v živote udeje niečo po tretíkrát a vidíme určité súvislosti, s najväčšou pravdepodobnosťou nás ovplyvňuje vzorec správania z nášho podvedomia. Vzorec správania môžeme nazvať aj “model správania”.
Modely správania môžeme od niekoho preberať (skopírovať), ale môžeme si ich vytvoriť aj samy. Najväčšie problémy nám spôsobujú prevzaté modely správania od iných osôb, pretože naša psychika má tendenciu byť jedinečná. V tom jej bránia modely správania, ktoré si nevytvorila sama. A tak vzniká konflikt na úrovni psychiky, prejavujúci sa v živote.
Problémy nám nespôsobujú iba tzv. negatívne modely správania (napríklad: “nikto ma nemá rád”). Podobne totiž môžu pôsobiť aj tzv. pozitívne modely správania – a to už len tým, že ohrozujú jedinečnosť psychiky, ktorá ho prebrala (napríklad: “chcem byť najlepší”, alebo “ak je niekto šťastný, som šťastný aj ja”).
Najviac prevzatých modelov správania získavame počas prenatálneho obdobia a detstva. Vtedy sú k nám najbližšie rodičia a zvyčajne aj starí rodičia, opatrovatelia, učitelia, či ďalšie osoby. Všetky tieto osoby môžu byť zdrojom modelov správania, ktoré si od nich preberá psychika dieťaťa.
Prenatálne obdobie
Prenatálne obdobie je pravdepodobne najvýznamnejším obdobím v živote človeka. Vtedy dieťa kopíruje od svojich rodičov veľké množstvo modelov správania a tie na neho vplývajú obyčajne počas celého jeho život. Dieťa je v kontakte s vonkajším svetom najmä prostredníctvom mamy a tiež otca. Počas tohto obdobia dieťa vníma všetky myšlienky, emócie a správanie rodičov, prípadne blízkeho okolia. Všetky tieto získané informácie, prijíma ako modely správania a preberá ich úplne nekriticky, bez akýchkoľvek možností s tým niečo urobiť.
Detstvo
Detstvo je jedno z ďalších veľmi významným období v živote, ktoré ovplyvňuje a formuje človeka. Zážitky z detstva môžu pôsobiť na myšlienky, emócie a správanie človeka v ďalších obdobiach jeho života. Dieťa preberá modely správania najčastejšie od svojich rodičov, prípadne od svojho okolia. Zvyčajne k tomu dochádza, ak sa okolie nejakým spôsobom dotýka dieťaťa alebo rodičov. Môžu to byť starí rodičia, učitelia, spolužiaci a iné osoby. Deti často vedome odmietajú negatívne stránky svojich rodičov, no napriek tomu, od nich kopírujú tieto negatívne stránky v podobe modelov správania. Celý proces preberania modelov správania prebieha na podvedomej úrovni a deti ho obyčajne nemôžu priamo ovplyvniť či inak sa pred ním chrániť.
Spracovanie prevzatých modelov správania
Spracovať model správania, ktorý sme od niekoho prebrali, môžeme urobiť prostredníctvom “odovzdania” daného modelu späť jeho majiteľovi. Nejedná sa ale o odovzdanie modelu správania v pravom zmysle slova, ktoré by majiteľovi mohlo priťažiť. Ide skôr o oddelenie modelu správania od nás samých prostredníctvom jeho pochopenia a prijatia. Takto je možné vymaniť sa z pod vplyvu modelu správania na náš život, nech už nás zaťažuje akokoľvek dlho.
Prvým krokom ku spracovaniu modelov správania, je uvedomenie si, že tu vôbec nejaké modely sú – že majú na náš život vplyv a že sa s nimi bežne stretávame. Pre každý model správania, ktorý si v našom živote uvedomujeme, je potrebné nájsť udalosť v našej minulosti (vrátane konkrétnej situácie), kedy sa s daným modelom stretávame po prvýkrát. Bežne si spomíname na udalosti z nášho detstva – často zahrňujúce traumatické zážitky, počas ktorých sme sa s týmito modelmi stretli prvýkrát v živote.
Vnímanie tejto udalosti z nadhľadu nám uľahčí postup pri spracovaní modelu správania. Následne hľadáme súvislosť medzi modelom správania, s ktorým sme sa stretli v našej minulosti a modelom, s ktorým sa stretávame v našej súčasnosti. Ak vidíme túto súvislosť, môžeme pristúpiť k samotnému spracovaniu modelu správania a k jeho “oddeleniu” od nás.
Dosiahneme to priradením “miesta” a “vlastníctva” skopírovanému modelu správania.
“Miesto” v tomto prípade znamená uvedomenie, do akej konkrétnej udalosti v našej minulosti tento model správania patrí. Takto určíme presnú situáciu a čas, kedy sme tento model stretli po prvýkrát a následne ho prevzali. (napríklad: “keď mám 3 roky, hrajem sa na záhrade s loptou a stará mama poučuje moju mamu, ako ma má vychovávať”)
“Vlastníctvo” v tomto prípade znamená uvedomenie, akej konkrétnej osobe daný model správania patrí. Určíme to osobou, u ktorej sme videli model po prvýkrát a následne ho prevzali. (napríklad: model správania, ktorý patrí starej mame: “musím jej to vysvetliť, keď nevie ako sa vychovávajú deti” a model správania, ktorý patrí mame: “zakaždým keď ma niekto poučuje, ide ma roztrhnúť od zlosti”)
Niekedy stačí pre oddelenie modelu správania iba určenie jeho “vlastníctva”. Vtedy môže priniesť úľavu už obyčajné uvedomenie si, od koho sme daný model prevzali.
Na tomto princípe uvedomovania si modelov správania z minulosti sú založené aj niektoré techniky regresnej terapie. Tento proces môžeme označiť za terapeutický. Prináša nám určité výsledky a môžeme ho aplikovať aj samy na sebe a tým sa zbaviť istých modelov správania. Upozorňujem však, že nemusí byť vždy ľahké prechádzať traumatickou udalosťou z minulosti sám, bez dozoru terapeuta, ktorý dohliada na celý proces terapie. Navyše mnoho modelov správania sme prevzali počas prenatálneho obdobia, na ktoré si bežne nespomíname. Môžeme si ich však vybaviť prostredníctvom asociatívnych metód. Asociatívne metódy sú súčasťou regresných techník a umožňujú nám dostať sa k informáciám, na ktoré si bežne nevieme spomenúť. To nám zároveň dovoľuje tieto modely správania spracovať tak, aby sa nás v živote už viac nedotýkali.
- Zaujímavý článok?pošlite ho do
alebo ho podporte kliknutím sem: Máte ku článku čo povedať? Nezostante ticho!Do komentára napíšte svoj názor, či otázku.
8 Responses to Prevzaté vzorce správania z minulosti a ich spracovanie
Pridaj komentár
Najnovšie komentáre
{ Zmena nakoniec nenechala na seba dlho čakať. To je fajn. 1-krát skúsiť je lepšie ako 100-krát čítať ;-) ...aj keď chápem, treba si aj niečo... } – 4:03, 17 Máj 2012
{ ďakujem za povzbudenie. Tak, mám to za sebou. Bol to silný emotívny zážitok pre mňa. A dalo sa to aj predpokladať vlastne, lebo u mňa... } – 3:39, 17 Máj 2012
Čo v prípade keď samotné uvedomenie “miesta” a “vlastníctva” vzorca správania k oslobodeniu od neho nestačí? Ako dospieť k alternatívnym spôsobom správania, keď vzorec aj napriek tomu, že je cuzí a spôsobuje utrpenie, predstavuje jediný známy spôsob ako to robiť? Myslím, že vhľad je nevyhnutný prvý krok, no nie vždy dostačujúci ku zmene samotného správania.
@Jano: Uvedomenie si “miesta” a “vlastníctva” vzorca správania by malo stačiť k tomu, aby sa tento vzorec prestal prejavovať v živote človeka. Malo by to však byť uvedomenie pri vybavovaní si minulej udalosti z pamäte a jej prechádzaní (znovu prežívaní) v prítomnom čase. Toto vedie k vytvoreniu “korektívnej udalosti” a tým pádom k doplneniu informácií o ktoré psychika prišla, často, v stave zúženého vedomia, ktoré sa vyskytuje pri traumatických udalostiach. Celý tento proces môžeme podložiť teóriu osobnosti, ktorej autorom je Andrej Dragomirecký a z ktorej vychádza celá hlbinná abreaktívna psychoterapia a následne aj niektoré regresné techniky na prácu so vzorcami správania.
Alternatívny spôsob správania je možné dosiahnuť napríklad vôľou, no tej by však mala najskôr predchádzať inšpirácia – nový spôsob ako niečo robiť. Inšpiráciou môže byť vnútorné vnuknutie a popud k vytvoreniu nového správania, alebo aj odpozeranie určitého správania od niekoho iného.
Napríklad:
Muž preberie v detstve od svojho otca model správania a neskôr v živote začína umývať svoje auto rovnako ako jeho otec, tj. od prednej kapoty smerom k zadnej. Neskôr však vidí suseda, ktorý umýva svoje auto naopak ako on, tj. od zadnej kapoty smerom k prednej. Ak sa tento muž rozhodne, môže sa svojou vôľou pokúšať prekonať vzorec spávania svojho otca. To či sa mu to podarí, záleží od “tlaku” prevzatého modelu správania a sily jeho vôle, ktoré budú proti sebe pôsobiť. Čo bude silnejšie to zvíťazí. Stále však bude vôľa tohto muža konfrontovaná s “tlakom” prevzatého modelu správania.
Ak je prevzatý model správania spracovaný a teda príčina určitého správania na psychickej úrovni odstránená, malo by sa to skôr, či neskôr prejaviť aj v živote človeka. Pritom je vhodné zohľadňovať určitý faktor – a tým je “zvyk”. Človek, ktorý sa správal pod vplyvom prevzatého modelu správania 20 rokov, môže mať ešte istú dobu tendenciu, správať sa podľa zvyku, ktorý si za tých 20 rokov vytvoril. Takúto zotrvačnosť môžeme pozorovať na úrovni psychiky, ale aj tela.
Ak ku zmene správania nedôjde ani po spracovaní skopírovaného modelu správania, budú zrejme existovať aj iné príčiny takéhoto správania. Môžu to byť ďalšie, podobné modely správania uložené v podvedomý človeka, ktoré ešte neboli spracované, prípadne príčiny, ktoré nemusia mať charakter modelu správania.
Ja vidím hranice (nie len) regresnej terapie v tom, že zmeriava svoju pozornosť na “záležitosti, ktoré sa stali” (traumy, prijaté modely správania,…), kde riešenie spočíva v korektívnej udalosti, pochopení a prijatí.
Existuje však množstvo problémov, ktoré pramenia z toho, že sa nestalo niečo, čo sa malo stať. Tieto “chýbajúce skúsenosti” nemožno vyriešiť iba samotným uvedomením ale je potrebné ich doplnenie. Napríklad dosýtenie vývinových potrieb v terapeutickom vzťahu (kde terapeut alebo terapeutická skupina poskytne klientovi to, čo potreboval dostať a nedostal od svojich rodičov), možnosť experimentovať s novými vzorcami správania a vzťahovania sa v chránenom prostredí (v terapeutickej skupine, pracovni teraputa…)…
RT ako keby pod rúškou “nedirektívnosti” nechávala zmenu a doplnenie “chýbajúcich skúseností” na bedrách klienta mimo chránený terapeutický priestor ako bolo demonštrované napr. tým príkladom so susedom.
@Jano: Jano, súhlasím s Vami.
Myslím, že som nikdy nepovedal, že regresná terapia dokáže vyriešiť všetky problémy. Ja prezentujem regresnú terapiu, ako terapiu, ktorá má aj svoje obmedzenia. Trefne ste poukázali na jedno z nich.
Regresná terapia sa vo svojom historickom vývoji pôvodne zameriavala na problémy, ktoré pramenili z toho, čo sa stalo. Neskôr klienti začali riešiť problémy, ktoré pramenili z toho, čo sa nestalo a malo sa stať. Keďže sa jedná tiež o udalosti, ktoré sa udiali v minulosti (resp. neudiali sa a mali sa udiať), vznikli nové techniky regresnej terapie, ktoré majú snahu podobné problémy riešiť. Spomeniem za ne napríklad techniku Detstva, ktorej autorom je Patrik Balint.
Ak sa neudialo v minulosti “to čo sa malo udiať”, človek často krát pociťuje tlak neskôr v živote, aby sa to udialo a tým sa chýbajúce skúsenosti doplnili. Problém, ktorý môže človek pociťovať pri “tlaku života” na doplnenie chýbajúcich skúseností, mu môže pomôcť regresná terapia pochopiť a prijať a tým ako keby uvoľniť “tlak života” na doplnenie. Ten “tlak života” na doplnenie chýbajúcich skúseností však naďalej ostáva, no pre klienta je obyčajne ľahšie a jednoduchšie ak vie, prečo tieto skúsenosti nemá a prečo si ich potrebuje doplniť. Ak ku takémuto poznaniu v terapii príde, direktívne zadávanie “domácich úloh” na doplnenie už nebýva podľa mňa veľmi potrebné. Niekedy iba spomeniem možné spôsoby ako si chýbajúce skúsenosti doplniť, no samotný výber a rozhodnutie už nechávam na klienta.
@Marcel: Príde mi ako veľká škoda, že RT explicitne nevyužíva terapeutický vzťah ako nástroj na doplnenie “chýbajúcich skúseností”. Empirický výskum efektu psychoterapie naprieč rôznymi terapeutickými prístupmi ukazuje, že terapeutický vzťah hrá oveľa významnejšiu úlohu, než používané techniky, či teoretická orientácia terapeuta. Napr. Asay a Lambert (1999) zistili, že na výslednom efekte terapie sa podieľajú nasledujúce faktory s uvedeným pomerom:
faktory mimo terapie – 40%
terapeutický vzťah – 30%
nádej a očakávanie, že terapia pomôže – 15%
teoretický model a terapeutická technika – 15%
Neberte to prosím ako kritiku RT, ale len ako prípadnú inšpiráciu pre jej ďalší vývoj.
Asay, T. P., & Lambert, M. J. (1999). The empirical case for the common factors in therapy: Quantitative findings. In M. A. Hubble, S. D. Miller, & B. L. Duncan, (Eds.), The heart and soul of change: What works in therapy (pp. 33-55). Washington, D.C.: American Psychological Association.
@Jano: Informácia, že pre dosiahnutie efektu terapie je dôležitejší terapeutický vzťah ako použitá terapeutická technika, mi bola známa už skôr. Aj vo svojej praxi to pozorujem čím ďalej tým viac.
Vďaka za citáciu zdroja informácií, naštudujem si to.
Osobne ma zaujíma, čo všetko je chápané ako “faktory mimo terapie” aj to, ako je to myslené.
Áno, je to v súčasnosti tak, že RT využíva terapeutickú techniku ako hlavný prostriedok na dosiahnutie efektu terapie. Uvidíme čo prinesie čas a kam sa posunie RT pre zvýšenie svojej efektivity.
Som otvorený akýmkoľvek novým podnetom pre vývoj RT a vítam osobné postoje. ;-)
a ako sa mám zbaviť programov,ktoré som si vytvorila sama? ak niekto vie prosím pomôžte a napíšte mi mail
Pochopenie príčin a okolností, ktoré viedli k vytvoreniu nášho vlastného programu, alebo jeho prevzatia od niekoho iného, býva dosť na to, aby sme sa daným programom prestali riadiť a žiť ho.
Tie príčiny a okolnosti sú v určitej udalosti z našej minulosti a spoznaním našej minulosti, spoznávame aj pôvod programu a tým aj smerujeme k jeho spracovaniu (odstránenia jeho vplyvu na nás).
Možností ako pochopiť a spoznať program je viacero. Môžete sa o to pokúsiť sama, ale aj s vedením terapeuta.
Stačí sa rozhodnúť a urobiť prvý krok – konkrétny čin.